Seznam rubrik
  Partnerské servery

PhotoRevue.com
naše ikonka

asociacefotografu.com

  Představujeme
  Výměna odkazů
  Nejčtenější články
  Tiráž

PhotoRevue.com vydává Institut tvůrčí fotografie Slezské univerzity v Opavě, vychází od 23. 06. 2002, ISSN 1214-2913
Redakce Vladimír Birgus, spolupráce Petr Vilgus a Tomáš Pospěch, webmaster David Macháč phpRS.

„I“ Autoportréty studentů ITF SU v Opavě



 

 

 

 

 
Andrew Jan Hauner, Kandy  
 
Anna Orlowska, Den předtím, 2009  
 
Dominika Jackuliaková, Osobní příběhy, 2011  
 
Ester Havlik Erdélyová, z cyklu Deník, 2010  
 
Jana Šturdíková, Záděra, 2007  
 
Lena Jakubčáková, Hledání identity, 2008  

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Popri mnohých výstavách, ktoré od roku 1990 pripravuje pedagogický zbor Institutu tvůrčí fotografie Filozoficko-přírodovědecké fakulty Slezské univerzity v Opavě, majú možnosť organizovania výstavnej činnosti aj jeho študenti (napr. Unigeo festivaly na Bečve, Off Station v Plzni, Výstava 36 v Katoviciach a iné). Priestorom, v ktorom sa môžu tentoraz realizovať, je Dom umění v Opave, ktorého Kabinet fotografie poskytuje Inštitútu veľa výstavných možností. Pre túto expozíciu však Dom umění poskytol väčší priestor na prízemí, v termíne od 12. 9. do 28. 10. 2012. 

Určitou motiváciou pre nás, štyroch študentov posledného ročníka ITF (Ester Erdelyi, Lena Jakubčáková, Anna Gutová a Vladimír Kiva Novotný), ako organizátorov a kurátorov tejto výstavy bol aj predmet Kurátorský seminár Tomáša Pospěcha, na ktorom sme sa nedávno teoreticky zamýšľali nad tým, čo všetko organizovanie výstav prináša. Teraz si to máme možnosť vyskúšať aj v praxi. Pre istotu však s oporou, radami, garanciou mladej pedagogičky ITF a medzinárodne známej fotografky Dity Pepe. Jej predmet Autoportrét, ktorý sme nedávno tiež absolvovali, bol ďalšou motiváciou pre tému tejto výstavy. Veľká časť výstavných diel však vznikla ako voľné klauzúrne súbory alebo diplomové práce, nie iba pre predmet Autoportrét.

Tému výstavy s jednoduchým názvom „I“ (ako anglické „ja“, 1. osoba singuláru) lepšie odhaľuje až jej podnázov Autoportréty studentů ITF SU v Opavě. Výstava tak tematicky posúva, ale samozrejme i prekračuje jednu z posledných výstav ITF Já, ty, my, na ktorej boli predstavené, ako to z názvu vyplýva, aj autorské sebareflexie. Vzhľadom na to by sa teda na prvý pohľad mohlo zdať, že téma terajšej výstavy nie je až taká opodstatnená. Avšak iný prístup pri výbere z množstva zaslaných prác (do finálnej výstavnej kolekcie sme mohli zaradiť len polovicu prihlásených autorov a len zlomok z ich tvorby), snaha vystaviť rozličné a ešte neopozerané diela a vôbec samotné zameranie sa výhradne na fotografický autoportrét zaručuje, že výstava „I“ je originálnou udalosťou. Ďalším kritériom pri výbere prác však bola aj téma „Beautiful Bizarre“ bratislavského festivalu OFF, ktorý nám poskytne možnosť reprízovať výstavu „I“ hneď po jej skončení v Opave (od 2. 11. do 23. 11. 2012 v Pisztoryho paláci v Bratislave).

Na výstave predstavujeme diela od 29 študentov (ojedinele aj absolventov) ITF. Okrem rôzne adjustovaných fotografií rôznych formátov (podľa želania samotných autorov, čo považujeme za súčasť ich diela) sa tu objavuje aj fotografický objekt, kniha či videoprojekcie. Práce predstavené na tejto výstave vznikli v rôznych obdobiach, najčastejšie však ide o najnovšie diela. V katalógu ich dopĺňajú aj viac či menej voľné, miestami trochu skrátené explikácie od samotných autorov.

Teraz však predstavme autorov a diela, ktoré sme sa na túto výstavu rozhodli zaradiť. Autoportrét dnes väčšinou prevažuje u autorov, ktorí chcú viac alebo menej reflektovať svoju minulosť, traumy a rôzne súkromné problémy. Také sú napr. fotografické sekvencie a video Renáty Bečákovej Vzpomínka na dětství (2012). Aj napriek tomu, že sa v jej práci takmer nič nedeje a vidíme len jej tvár, so smutne uprenými očami na niečo zlovestné (vo videu podporené aj nepríjemným zvukom), divák prežíva podobné pocity strachu ako samotná autorka. Prácu vytvorila v čase, keď sa dozvedela o svojej gravidite, ktorá jej zrazu pripomenula niektoré nepríjemné spomienky z detstva a ktorá v nej posilnila zodpovednosť za výchovu človeka, čo v sebe nosí. Riešením dávnych životných kríz sa tiež zaoberá práca Anny Tichej s názvom Nevermore (2011). Jednotlivé poetické a jemne erotické multiexpozície sa viažu k silným konkrétnym zážitkom a každá z nich korešponduje s nejakým zápisom v Anninom denníku. Názvom tohto obrazového refrénu, odkazujúcim na refrén z Havrana A. E. Poea, autorka zároveň vyjadruje jasný odmietavý postoj k prežitému obdobiu plnému chaosu a k vtedajšej Anne, akoby k inému človeku, ktorého pocitom a problémom už viac nerozumie a dáva im zbohom.

Odhaľovaniu a riešeniu čerstvých tráum z rodinnej tragédie sa venuje cyklus fotografií Magdy Veselej Jako Kdyby, Raději Však… (2012). V sérii ľudoprázdnych exteriérov je autorka zobrazená raz ako nahá (cíti sa „ako keby“ bola stále nahá, prázdna), raz ako oblečená („radšej však“ chce zabudnúť na bolesť a začať nový život). S frustráciami sa vo svojej práci Klec bez hranic (2010) vyrovnáva aj Lenka Leonidová, ktorá zobrazuje isté uväznenie v sebe samej prostredníctvom vyblednutých obrazov v zasneženej krajine, kontrastujúcej s jemne naznačenou červenou farbou (v tomto prípade ako symbolom bolesti) na fragmentoch jej tela či detailoch krajiny. Bolestné životné obdobie v súvislosti s vážnym ochorením otca zachytáva Jana Hunterová v cykle Through the Sun (2012), ktorý najviac symbolizuje chrbtom obrátený autoportrét na stoličke pred holou stenou s veľkým svetelným útvarom evokujúci autorkine nekonečné dlhé čakanie a nádej na jeho uzdravenie. Autoportrét chápaný ako autoterapia, s príchuťou sebareflexie vlastného tela vyjadruje tvorba Dominiky Jackuliakovej, tentoraz v sérii Osobné príbehy (2011), ktoré odhaľujú „proces vyrovnávania sa s náhlou zmenou v jej živote“. Stopy psychických tráum si často odnášame aj fyzicky, ako to odhaľuje Jana Šturdíková v súbore so strašidelne vyznievajúcim názvom Záder (2007). Podľa autorky je povrchné hodnotiť ľudské telo ako pekné a škaredé, pretože telesná nedokonalosť je často súčasťou ľudských osudov či zvykov, je tiež istým príbehom. Jej výtvarné, detailne vyfotografované zádery na rukách, ktoré si robí podvedome, nepovažuje za niečo zlé, ale za niečo, čo sa snaží stále pochopiť.

Aj rad ďalších autorov reflektuje minulosť originálnymi prístupmi, i keď už s o trochu menej autoterapeutickým zámerom ako u predchádzajúcich autoriek. Marie Brousilová vo videoprojekcii One of Stories (2011 – 2012) rekapituluje svoje životné príbehy skladaním ich fragmentov v rôznom poradí, čím vytvára ilúziu sna s čriepkami zdanlivo nesúvisiacich okamihov, v ktorom sa premieta celý jej život. Anna Orłowska pretavuje zase svoj ťažký životný krok, respektíve čas tesne pred týmto rozhodnutím, v naratívnom súbore Deň predtým (2009). Výtvarne pôsobivé interiérové scény zachytávajúce každodenné okamihy jej života kontrastujú s výrazom jej zádumčivých autoportrétov, čím vzniká isté napätie. Cítime bolesť, osamelosť, pochybnosti, ale nedozvedáme sa viac.

Surrealistické odkazy sa objavujú v tajuplnom a príťažlivom súbore Melancholie (2012) od mladučkej Petry Vlčkovej, ktorá v ňom sprítomňuje a uzatvára neisté obdobie strachu a samoty vo svojom živote a vďaka technike koláže prepája imaginárny svet so skutočnosťou. Autorka sa zároveň pohráva so symbolikou farieb a iných prvkov v obraze (čerň ako čierna žlč, modrá ako symbol nádeje, stromy ako spojenie s vesmírom), ktoré vďaka premyslenej koncepcii zároveň vzďaľuje prvkom náhody, charakteristickým pre surrealizmus.

Podobný nádych avantgardy a zároveň autoterapie má aj tohtoročná bakalárska práca Uprostřed času Michaely Pospíšilovej-Královej. V nostalgicky ladených kolážach z fotografií zo svojho rodinného archívu zobrazuje podobné výrazy, gestá a postoje jej živých i neživých rodinných členov viacerých generácií. Autorka ich zobrazuje v podobnom veku a v imaginárnom priestore im umožňuje stretnutia a zblíženia, ku ktorým by inak nemohlo dôjsť. Úvahou nad plynutím času, jeho stieraním a prepájaním toho, čo sa už v reálnom svete nedá prepojiť, tak Michaela umožňuje divákovi nepostrehnúť vekové rozdiely a vnímať len to, čo jednotlivé generácie spája. Pre túto výstavu sme logicky vybrali len tie obrazy, na ktorých je aj samotná autorka. Kontakt s predkami ako aj so svojou vlastnou minulosťou sa snaží nadviazať aj Lena Jakubčáková v súbore Hľadanie identity (2008). Prostredníctvom obrazov a fotografií už nežijúcej časti rodiny ako aj prostredníctvom jej dlhoročne blízkych predmetov sa snaží znovu objaviť dávno zabudnutý čas, čo ju obohacuje aj o nové sebapoznanie. Toto hľadanie a nachádzanie podčiarkuje aj reflexívnosť, melanchólia a nočná atmosféra jej fotografických autoportrétov.

Putá súrodeneckého vzťahu otvárajú Andrew Jan Hauner a Johanka Horrová na štvorici ich snových fotografií s hravým názvom Ka + Andy = Kandy God (2011). Na portrétoch s maskou na tvári, v prepojení so zátišiami ich blízkych priestorov umožňujú svojím „já“ splynúť do, ako to autori sami originálne nazvali, „božské dvojjedinosti“. Túžbu po opätovanej láske vyjadrujú poetické a clivé obrazy bývalej absolventky ITF Beth Orten vytvorené v priestore starej záhrady, s názvom Say I Love You (2008). Intímnejšie polohy autoportrétu ponúka dvojica Zuzana Halánová a Daniel Laurinc v práci Double Love (2012), v ktorom autori odhaľujú svoj vlastný vzťah plný vášne formou fotografického denníku zloženého z okamihov, zámerne dvakrát zachytených na ten istý film. Lenka Bláhová na svojich dojímavých obrazoch bez názvu (2012), ktoré vytvára spojením fotografie a obrazu z projektoru, zase odkrýva iný druh lásky, hlboké spriaznenie a súcit k zvieratám. Duchovne zobrazenú nahotu ľudského tela prepája napr. s obrazmi bezbranného tela zabitej srnky (symbolu nežnosti a krehkosti), ktorej bolesť a nevinne vyliatu krv vyjadruje oštepom zabodnutým do nahých ženských pŕs. Po vážnych témach potešia humorne nabité autoportréty Gabriela Fragnera a Romana Franca z ich čarovných pobytov v prírode, nostalgicky pripomínajúcich atmosféru detských táborov. Odľahčenie vážneho, povznesenie sa nad ľudské problémy vyjadruje zároveň aj prostý názov ich fotografií Čtvrteční a páteční odpoledne na táboře (2012). „Oddychovú“ polohu autoportrétu prináša aj zámerne z archívu vytiahnutá, kompozične jednoduchá fotosekvencia In the Window/In the Mirror (2005) Martina Cába, z čias jeho puberty, v ktorej ponúka jemné hry s vlastnou mimikou, účesmi a telom, ale i obrazy mužskej vznešenosti, pripomínajúcej sošnú dokonalosť nejakého mladého mýtického boha. Inou polohou „odľahčenej“ autoreflexie sú dokonale štylizované autoportréty Matěja Třešňáka zo súboru Narcis (2008), v ktorom sa štylizuje do mužov rôznych profesií a štýlov a prehnaným napodobnením ich gest sa vysmieva ich samoľúbosti.

Humorne vyznievajúcou úvahou, ako aj zamyslením sa nad spôsobom života single life mnohých dnešných karieristov je cyklus Rooms (2009). Absenciu rodinného života, nahradenú krátkodobými partnerstvami, Markéta Dlouhá-Márová paroduje zobrazením ich intímneho, udomácneného života v hotelových izbách. Výpoveď posilňuje najmä abstrahovaním týchto novodobých partnerov na čierne a biele figúrky, aby tak zdôraznila ich odlišné, samostatné svety.

Intimitu materstva stelesňuje z výšky nasnímaná posteľ Ester Erdelyi zo súboru Denník (2010), na ktorej sa odohrávajú čarovné okamihy rodinného života. Pastelové farby jednotlivých záberov a pokrčená posteľná bielizeň evokujú ticho, nežnosť a teplo domova. Formou fotografického denníka je vyhotovený cyklus Libora Fojtíka Laciní fórové (2008), v ktorom autor reinterpretuje zábavné okamihy zo svojich starších študentských čias, keď so svojimi priateľmi zabíjali nudu prezliekaním sa do podivných kostýmov, čím vytvorili osobité dobové happeningy.

Libor Fojtík je zároveň spoluautorom čarovne nazvaného súboru Haladryja (2012) jeho družky Anny Gutovej, ktorá sa tu predstavuje v úlohe nahej lesnej divožienky, zvádzajúcej ľudí z vyšľapaných chodníčkov. Tento malý projekt mimochodom dobre vystihuje autorkinu dobrodružnú povahu, ktorá tak veľmi túži po návrate k prírode. Rovnako imaginárny je aj príbeh Šimona Pikousa v cykle 14. 07. 2789 (2012), v ktorom sa „slepý lovec“ prebúdza v ďalekej budúcnosti, netušiac, čo sa stalo a čo ho teraz čaká. Až kým, po divokom blúdení a love v prírode, neprecitne. Sériu fiktívnych príbehov dopĺňa Kama Rokicka a Monika Kotecka s ich spoločným knižným projektom Memorystick (2011), ktorý sa dotýka otázky feminizmu a nad ktorým sa Filip Zawada zamýšľa, aké úžasné by bolo môcť sa tak narodiť s dušou a potenciálom dvoch žien naraz, žiť, urobiť (a nafotiť) dvakrát viac a byť zároveň „tak blízko seba v tom príbehu, že môžu vytvárať tretiu dušu, tretiu fascinujúcu ženu“. V podobnom duchu imaginácie sú taktiež fotografické zápisky Walter Ego Journals (2012) doktoranda ITF Dušana Kochola, v ktorých sú „zážitky a pocity vnútornej fikcie prepojené s autorovou realitou prostredníctvom média portrétnej sebaanalýzy“. Spriaznenie s prírodou, podobne ako u Gutovej a Pikousa (i keď v industriálne poznačenej krajine) vyjadrené autoportrétom nahého tela v objatí trávy prezrádza aj Vladimír Kiva Novotný a jeho Horizonty (2012).

Podoby svojej tváre zvláštnym spôsobom zachytila, alebo skôr spochybnila Zuzana Zbořilová v sérii Defocused (2012). Jej čiernobiele výtvarne pôsobivé fotografie totiž nedávajú tušiť jej skutočnú podobu. Vďaka výraznej pohybovej neostrosti tak hovoria viac o jej pocitoch a o jej hľadaní identity.

Na ukážku iného prístupu na tejto výstave predstavujeme aj fotografické dielo ako objekt, v podobe originálnych nočných lámp s názvom Slúžka (2009 – 2010), v podaní Joanny Rzepky-Dziedzic. Predmetom tejto práce je žena ako objekt, čo vyjadruje nielen samotná prezentácia diela (žena ako lampa), ale aj fotografie nalepené na tienidlách týchto lámp, na ktorých sa žena ako slúžka domu po svojej pracovnej dobe stáva objektom, jedným z prvkov interiéru v rôznych absurdných pózach.

Aj keď si uvedomujeme, že táto výstava ani zďaleka nevyčerpáva rozmanité polohy a prístupy tohto čoraz vyhľadávanejšieho žánru, veríme, že bude jeho významným príspevkom. Naše poďakovanie všetkým pedagógom ITF, najmä prof. Vladimírovi Birgusovi, dr. Jiřímu Siostrzonekovi a magistrom Tomášovi Pospěchovi a Dite Pepe, za ich pomoc, cenné rady, pripomienky a vôbec za príležitosť môcť túto výstavu zorganizovať, ako aj Domu umění v Opavě, ktorý nám poskytol výstavný priestor, vydychujeme krásnou úvahou Dity Pepe na tému autoportrétu:

„Je to něco jako chodit po minovém poli, jako navštěvovat psychologa, je to terapie, zklidnění a zastavení, intimita, soustředění se na sebe sama, ponoření se do vlastního světa, hra se svým druhým já, fotografická realizace snů vlastních podob, snaha přemýšlet sám nad sebou, touha po změně k lepšímu… Avšak skrze vlastní autoportréty je tvůrce vystaven nebezpečí konfrontace s příbuznými nebo s nepochopením diváka. Je třeba disponovat dávkou odvahy a schopnosti umět čelit možným důsledkům, které z nepochopení pak vznikají. Polohy autoportrétu mohou být různé. Velká část autorů se přiklání k estetizující a romantické rovině, kdy atmosféra vyplývá z jakési samoty, pocitu nepochopení a odcizení autora. Další obrazy mohou reagovat na trendy dnešní doby: úspěch, absence času na budování trvalých vztahů, ideál krásy (vliv médií). Obdivuji práce, kdy se autor odvažuje vyjít na veřejnost s hlubokými prožitky a pocity. Je neuvěřitelně odvážné přiznat radost a potěšení z něčeho, co je abnormální, ukázat určité formy fobií… Je varující, jak málo se ví třeba o příčinách sebepoškozování mladých lidí. A naproti tomu, jak intenzivně nám média servírují podobu ideálu ženské a mužské role. Je těžké najít rovnováhu a pocit štěstí v tomto diktátu doby. Vyvstávají otázky, jaké by měly být skutečné hodnoty dnešního člověka? Myslím, že výstava „I“ studentů ITF může být podnětem pro vnímavého diváka k tomu, že prostřednictvím vystavených prací analyzuje stav dnešní společnosti, reakci na dobu, kdy největším umělcem je, jak píše jeden z nejvlivnějších sociologů dneška Zygmunt Bauman, každý z nás“. . Lena Jakubčáková


| Autor: | Vydáno dne 03. 09. 2012 | 2385 přečtení |
| Počet komentářů: 561 | Přidat komentář |
| Informační e-mail | Vytisknout článek |