Seznam rubrik
  Partnerské servery

PhotoRevue.com
naše ikonka

asociacefotografu.com

  Představujeme
  Výměna odkazů
  Nejčtenější články
  Tiráž

PhotoRevue.com vydává Institut tvůrčí fotografie Slezské univerzity v Opavě, vychází od 23. 06. 2002, ISSN 1214-2913
Redakce Vladimír Birgus, spolupráce Petr Vilgus a Tomáš Pospěch, webmaster David Macháč phpRS.

DOROTA SADOVSKÁ: TELO-BOLESŤ-ORNAMENT
Umelecká tvorba Doroty Sadovskej je typickým príkladom konzistentne rozvíjaného diela, ktorého vnútorná niť je tak pevná, že môže prechádzať naprieč médiami, žánrami a zdanlivo aj témami, bez toho, aby sa pretrhla, či zauzlila. Pre svoj vstup na slovenskú výtvarnú scénu v polovici deväťdesiatych rokov si mladá autorka volí pomerne konvenčný umelecký druh – figurálnu maľbu, v rámci ktorej rehabilituje sakrálnu tematiku a invenčne prehodnocuje tradičné ikonografické zobrazenia svätcov a svätíc. Krikľavosť vo farbách i gestách poklesnutých foriem náboženských zobrazení nahradzuje jazykom figurálneho minimalizmu.

Monochrómne postavy (resp. ich časti) v odvážnych perspektívnych skratkách vynárajúce sa z neurčitého oblačného priestoru, sa k divákovi, ktorý ich nazerá akoby z nadhľadu, obracajú v najrôznejších formátoch zo všetkých piatich stien výstavnej miestnosti. Práve na tomto „maliarskom nebi“ sa kryštalizuje Sadovskej špecifický vzťah k ľudskému telu. Žltkavý nádych lysej pokožky a dráždivá androgýnnosť zobrazených, fungujú na ich „oslávených telách“ ako symptóm choroby, či znak postmoderného „tretieho pohlavia“. Svätci, ako paradoxné bytosti s intenzívne spirituálnou náplňou života no zároveň často skúsenosťou krutej mučeníckej smrti, sa stali pre autorku ideálnym východiskovým bodom pre jej neskoršiu fotografickú analýzu tela a telesnosti.
Deformácia tela – či už vizuálna alebo reálna – sa čoskoro stáva „reklamnou značkou“ Dorotinej maliarskej, ale aj multimediálnej tvorby. Fotografický súbor Korporality, na ktorom začína pracovať v roku 1999, nesie charakteristické znaky postmoderného prístupu k ľudskému telu. Anonymnému ženskému torzu bez hlavy a nôh dominujú hmotné prsia výrazne tvarované až deformované dlaňami. Manipulovaný telesný fragment sa tak formálne stále viac vzďaľuje od žánrového zaradenia „akt“, nabaľujúc na seba otázky, týkajúce sa „politiky“ tela - tela ako priestoru súkromného, zakúšaného „zvnútra“, no súčasne i verejného, tranformujúceho zmyslovú skúsenosť s vonkajším svetom. Jedným z možných, predkladajúcich sa čítaní tohto diela, je narážka na kontext pornopriemyslu. Náznak autoerotickej pózy navodzuje predstavu playboyovského klišé s haptickou akcentáciou predimenzovaného poprsia. S týmto fenoménom sa opätovne vynára otázka násilia či utrpenia spojeného s testovaním vlastných telesných limít. Ženské torzo sa na snímkoch Doroty Sadovskej mení na nový, prispôsobivý no súčasne rezistentný korpus, schopný odvrátiť tlak, uniesť bolesť, zadržať smrť. Na druhej strane - mohutné poprsie so sebou rovnako nesie asociácie spojené s materstvom a konvencionalizovanou úlohou ženy v spoločnosti. Popri automatickej predstave dojčenia tu telo vnímame ako tvárny materiál na hnietenie, odkazujúci napríklad na tak tradične ženskú prácu akou je miesenie cesta. V tejto situácii sa žena na fotografii stáva akousi skulptúrou, pričom jednotlivé snímky jej tvarových metamorfóz vytvárajú ornamentálny telesný vzorník.
Prelomovým dielom, ktorým sa, dovtedy prevažne maliarka, Dorota Sadovská na sklonku deväťdesiatych rokov okamžite zapísala do dejín slovenskej fotografie, je fotoinštalácia Parazity. Obstrihané snímky zosymetrizovaných „prepletencov“ dlaní a chodidiel, aplikované jeden vedľa druhého priamo na stenu, vytvárajú akúsi článkovanú reťaz, či dokonca čipku, obiehajúcu po obvode a kútoch výstavnej miestnosti, parazitujúc na spôsob štukového ornamentu. Autorka v Parazitoch rozvíja a prehlbuje svoj analytický výskúm formálnych možností tela, pričom odhliada od jeho pôvodných, rafinovane zmyselných asociácií. Artikulovaný telesný fragment už úplne stráca náväznosť na ľudskú postavu a stáva sa akýmsi kožovitým organizmom sui generis. Drobné deformované „telíčka“ môžu pripomenúť ošklbanú hydinu, či dokonca vagíny zbavené ochlpenia. Na druhej strane ale pulzujúca línia novotvarov spätne evokuje predstavu živočíšnosti, chorobnej rozpínavosti až rozbujnelého hmýrenia podivných výrastkov, hypertrofií a metastáz. Sadovskej charakteristický „nájazd na detail“ (akcentovaný už pri atribúcii svätých) prisudzuje ľudskému telu funkciu znaku, či „písmena“ v abecede posunkovej reči. Vnútorný obsah i vonkajší dosah takéhoto zobrazenia sa však ešte nevyčerpáva. Inštalácia Parazity svojou cudzopasníckou formou existencie mentálne, ale aj fyzicky, narúša pevné múry múzeálnej či galerijnej inštitúcie – podvracia ich, a zároveň spevňuje. Tento fotografický „brečtan“ bezprostredne sa prispôsobujúci aktuálnym výstavným podmienkam, disponuje (predovšetkým na hromadných výstavách), schopnosťou formálne i významovo zasiahnuť ostatné diela, vytvoriť medzi nimi bezprostrednejšie a pevnejšie väzby, a celú expozíciu tak nanovo preštrukturovať.
Dorota Sadovská cez fotografické médium, ale aj v nedávnych videoinštaláciách, rieši rovnaké otázky, kladené pôvodne v maľbe: Aký je vzťah medzi telom a telesnosťou ako takou, medzi izolovaným telesným fragmentom a uhlom pohľadu diváka, medzi „telom“ diela a „telom“ výstavného priestoru? Pevnou chirurgickou cvernou, spájajúcou médiá, žánre a obsahy znovu a znovu zošíva nepravdepodobné do excentrického korporálneho ornamentu.


| Autor: Lucia Lendelova | Vydáno dne 14. 07. 2004 | 7571 přečtení |

| Informační e-mail | Vytisknout článek |